Jak miloval Pán Bůh tenhle kraj, když takovou krásu mohl mu dát...časť 3

Autor: Terézia Borovská | 10.7.2015 o 0:10 | (upravené 10.7.2015 o 1:38) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  26x

V kruhu se kolem města hora svírá, jak kolem lidí smutná naděj a víra, zahlíd jsem víru jednou z mraků v paprscích plát

Part. 3 - Hrebeňovka, Donovaly - Jasná

"To koho toto napadlo!" Bola snáď moja najčastejšia veta na Hrebeňovke (síce až po vetách typu: Nevládzem!, Je mi teplo!, Idem domov!)

Áno, nápad to bol môj! V nedeľu pakujem posledné potrebné veci a večer vážim ruksak. Rodičia tvrdia, že ak má viac ako 15 kg, mám rovno ostať doma. Kúsok cholerika vo mne sa objavil v tej najnevhodnejšej chvíli, musí to predsa ísť! A vyhadzujem všetko, čo je len trochu navyše, aby som to stlačila pod 15 kg....ok, bez vody a vysokých topánok by to šlo (v skutočnosti nešlo, ale váha ukazovala lepšie číslo). V FB konverzácii porovnávame váhy batohov a uvažujeme, či zahodiť spacáky, nebrať jedlo alebo niečo podobne absurdné. Každý vyhadzuje, čo sa len dá, už len veriť, že Adam vzal tú plachtu na bivak a horák....vzal, našťastie :)

Váha aj tak ukazuje 16,5 kg ...raz darmo, 3 litre vody budem potrebovať

O pol 7 ráno sadám na vlak do BA, Táňa pristupuje v Piešťanoch a jej batoh nevyzerá o nič lepšie ako môj. Adam o 7 končí šichtu a o 7,45 sa s ním a Domčou stretávame na Vinohradoch. Adam totálne nevyspatý, my, baby, sme úplne zdesené z batohov, ktoré ani nedvihneme. Váha ukazuje všetkých cez 15 kg....otras. Nevadí, nejako to dáme....(a veď sme aj dali!)

Rýchlik naberá meškanie, moje kecanie na intenzite rovnako ako štebotanie kanárika na vedľajšom sedadle, až ma Táňa musí rozsadiť s Domčou, ktorá ide s Adamom riešiť zae dáke lietadlo. Uzatvárame dohodu, žiadne psy a lietadlá najbližšie tri dni, inak by to nikto z nas neprežil

Prestup vo Zvolene nestíhame a tak robíme prvé fotky so zámkom aj bez neho a nastupujeme do osobáku do Bystrice, kývame Hronseku a Ostrej (či Veľkej? nikdy neviem) Lúke a Adele Ostrolúckej. Sprievodkyňa zase raz zahučala (píšťalku už asi v povinnej výbave železničiari nedostávajú) V Bystrici sa na stanici skoro strácame, ja hľadám peňaženku a kupujem vodu, prvé tri litre padli vo vlaku, je len príjemných 34 stupňov. Autobusár je milý, ani batožinu neplatíme, len keby radšej občas podradil, na Donovaly sa šplháme ledvaj 40tkou. Na Donovaloch nás víta už len 29 stupňov, rozum radí zostať v chládku aspoň do 3-4 poobede, tak sadáme na fofolu a nanuk a čekujeme mapu. Dnes nás čakajú len necelé 3 hodiny po prvý bivak na Hiadeľskom sedle.

Okolo pol 3 nás už žerú mrle a tak vyrážame. Začíname chápať, prečo sú turistické paličky taká super vec. Po prvých metroch s batohmi na chrbte už vieme, že to až taká sranda nebude. Pánko v SUVčku nás chce odviesť, Adam hovorí, vraj netreba! (smrť č. 1). Vystúpame cez chatové osady po asfaltke a teraz nás čaká už len výstup hore, cez Kozí chrbát!!! Kto toto vymyslel??!!! (smrť 2)

Najhoršie stúpanie aké som kedy zažila, posledné metre už ideme len silou vôle, hroznový cukor prestáva fungovať, ale my sa nevzdávame. Vydýchame sa a pokračujeme do Hiadeľského sedla, kde nás čaká pre zmenu najhoršie klesanie v dejinách ľudstva, Tánine aj moje koleno sa ozýva, kam až klesáme nevidíme, no vidíme Veľkú Chochuľu, kde máme byť ďalší deň ráno a je nám do plaču. Batohy sú strašne ťažké, nohy sa nám šnurujú... no nakoniec nachádzame prameň Korytnice a po "sprche" a uvarení večere (a kúsku Tatranského čaju) sa už dokážeme aj usmievať. Prvý krát zakusujeme boj s nebzučiacimi muškami - (neskôr zistíme, že sú to všade prítomní mrchožrúti), ešte nevieme, čo od nás chcú....Repelent nefunguje, tak zaliezame do spacákov s nádejou, že v tme ich nebudeme vidiež, ešte požičiavame českým turistom šitie a pomaly zaspávame. Táňa a ja na terase NAPANTáckej chatky, Adam a Domča skúšajú bivak. Táňa ma budí o pol 5 balením spacáku a karimatky, tiež už to chce otočiť domov (už nám je to jedno, nech aj ide ....len nech ma nechá spať :D  - smrť 3)

Ráno bolo ešte horšie ako večer, no varíme "ihličnatý" čaj, balíme veci. Nastúpanie 700 výškových metrov za 2 hodiny bolo naozaj na zatuhnuté svaly zabijak, no zvládli sme to a na Veľkej Chochuli (ozaj výstižný názov) zakladáme dočasný tábor na čučoriedkach (zatiaľ nedozretých, bohužiaľ) a snažíme sa opaľovať, no muchy nás opäť našli! Horšie, že ja zisťujem, že máme málo chleba....viac sa nevošlo :D

Pokračujeme ďalej, turistika sa nám začína páčiť :) stúpania sú podstatne menej náročné, výhľady sú ako z pohľadnice. Krása. Priebežne dopĺňame energiu, opalovák, študujeme mapu, fotíme, čo sa dá a tešíme sa na Ďurkovú. Zastaviť nechceme, lebo do 2 minút je okolo každého z nás tak 350 mušiek.

Po náročnom vystúpaní Latiborskej hole, kde sme si to niektorí obišli trochu viac ako sme chceli (že Táňa :D), opäť oddychujeme (a otravujú nás muchy), kedže teplo začína byť neznesiteľné.

Po prestávke pokračujeme smerom k Skalke, natierame už asi 75. vrstvu opalováku a 40. vrstvu aj tak nefungujúceho repelentu, počítame litre vody a zisťujeme, že akútne potrebujeme prameň. Čakajú nás ešte 3 hodiny a my máme poslednú fľašu vody. Obedujeme tuniakovú konzervu, čo vyzerá ako guláš, tak ním pre istotu oblejem Domču, Táňa zase varí wifonku a stále nás otravujú muchy!

V duchu aj nahlas ďakujeme tým, čo nás naučili čítať mapy a neísť len podľa GPS. Po polhodinovom študovaní a tiež s trochou šťastia (a vybočenia zo značky)  nachádzame vodu asi po 10 minútach. Zakreslujeme ju do už roztrhnutej mapy, schladíme sa a keď nás zase príliš otravujú muchy, vyrazíme. Zrazu sme všetci svieži a v dobrej nálade sa tešíme na večeru, "sprchu" a spánok. Šlapeme ešte niečo vyše hodiny, čiastočne obchádzame Ďurkovú, útulňa sa však asi vzďaluje a batohy zase oťažievajú.

Nakoniec sa k nej predsa len dostaneme, turistov je tu už dosť, tak sa umyjeme v ľadovej vode, po použítí starším Čechom už NEvyužijeme miestnu kadibudku (ani štipec na nos by nepomohol a za trvalé poškodenie šuchových buniek to nestojí) - smrť 4.  Varíme večeru a padá rozhodnutie na druhý deň odšlapať zvyšok po Poľanu a Dereše si nechať niekedy nabudúce. Tešíme sa, že môžeme zjesť úplne všetko, varíme počúdné rizoto (nikdy viac), opekákme do neho slaninku, zajedáme klobáskou s hočicou, Táňa zase varí wifonku, tenrokrát doplnenú o Karičku :D Večeru zakončíme Sladkým momentom (nejlepšia vec na túru), zase kúskom Tatranského na lepší spánok a vylepšenie nálady a Adam s Domčou stavajú bivak kdesi v tráve, čo najďalej od kadibúdky :) V pláne je vstávanie o 3:30 a výšlap na Chabenec na východ Slnka. Nemôžeme zaspať kvôli všadeprítomným muškám, ktoré zase nič nechcú, len si lietajú okolo nás a obzerajú si nás. Asi už čakajú, kedy naozaj zomrieme. Nacvičíme evakuáciu na pozorovanie hviezd zatočení v spacáku dole kopcom a nakoniec nejako zaspíme. Adam nás budú pozerať hviezdy. "Koho to bol nápad?" nadávame mu a spíme ďalej, kým Adam drží plachtu celú noc, kedže vietor sa akosi čudne otočil a z času na čas nám podfukuje bivak. O pol 4 zvoní budík, jedno oko vykukne z každého spacáku, je zamračené, bude pršať, .....spíme ďalej.

To by bolo super, keby Táňu nezačali tie muchy žrať a od pol 5 skákala ako divá okolo nás a nadávala, že ju všetko svrbí - smrť 5. My sme sa najprv smiali, potom nadávali na ňu a nakoniec to vzdali a zo spacákov sme vyliezli. Všetko, čo len kúsok trčalo zo spacáku je totálne doštípané, mušky si viditeľne mysleli, že keď sa v spacákoch nehýbeme, už sme tuhí. Ruky a tvár svrbia už aj nás, no Adam je na tom najhoršie, kedže nám ako gantleman plachtu držal :D

Adam s Táňou balia veci a dávajú si náskok, Tánine koleno je na tom o dosť horšie ako moje. Ja s Domčou pozbieram zabudnuté veci, Domča balí Schroumpfette (prekl. Šmolinka) veci a o pol 6 už šlapeme krutým stupákom smer Veľký Chabenec. Opäť to stálo za to! Slnko sa derie cez oblaky, no vietort fúka a tak obliekame bundy a kráčame ďalej. Zase dopĺňame energiu a pozeráme prekrásne výhľady ako z rozprávky. Táňa na niečo ukazuje, my si veselo šlapeme ďalej. Konečne aj my uvidíme stádo cca 20 kamzíkov aj s mladými ako sa pasú kúsok vyššie od nás. Domča hodinu vyťahuje foťák, a hoc sme po vetre, podarí sa jej kamzíky aj odfotiť. Čakajú nás ďalšie 4 hodiny šlapania a teda pokračujeme ďalej. V podstate len s jedným nepríjemným klesaním a takisto aj stúpaním prechádzame hrebeňom Nízkych Tatier až na Poľanu, za ktorou nás čaká obed, cca o 10 :D Stretávame dôchodcu, bežca, ako si dáva rannú rozvičku, asi z Chopku na Ďurkovú, vraj pekné počasie na turistiku....pomyslíme si svoje, odpovieme, že pekné aj vám na behanie a skladáme batohy.

Varíme posledné wifonky, dojedáme zásoby, míňame vodu, čakajú nás ešte 2 hodiny prudkého klesania do Jasnej. Predlžujem paličky na maximum a šetrím koleno ako sa dá, v ostrých serpentínach a na drolivom kameni je to náročné, tentokrát si nadávam sama sebe, ako je možné, že som nevzala staré vibramy! Adam ide tentokrát najrýchlejšie, ja s Táňou hľadáme možnosť, ako kolená nedochrámať úplne. Po štyroch či piatich serpentínach sme dole na cestičke a čaká nás približne polhodina po križovatku Tri vody. Potok nám spríjemňuje cestu, občas pozrieme za seba a nechce sa nám veriť, že sme boli až TAM HORE...

Dopĺňame tekutiny a stretávame konečne nejakých turistov, pravda je, že okrem Ďurkovej sme stretli na chodníku asi 20 ľudí.

Dostávame sa do civilizácie, na zástavke na Bielej Púti ešte kupujeme korbáčiky a Vrbické pleso, čo by jediné v Nízkych Tatrách vypúšťame....nasáčkujeme sa do autobusu, v Mikuláši kúpime nanuk u podivného staničného bufetára (kto tam bol, pochopí), využijeme miestne WC, ktoré za tých 20 centov naozaj nestálo! a nastupujeme do rýchliku. Tento náš, mešká len 10 minút. Vo vlaku ešte zažijeme šou, ked sa presúvame z preklimatizovaného vozňa do kupé cez 5 vagónov (Tu pre zmenu klíma nešla a tak sme sa topili vo vlastnej šťave pri 30 stupňoch, hoci vonku pršalo a bolo asi 24).  Adam po ceste lekárničkou zráža cca 10 ľudí, pre istotu mu lekárničku odopínam a prisadáme si k pánovi, ktorý sa na nás celú cestu viditeľne dobre bavil :D Snáď nechcel ísť až do BA, lebo v Trenčíne to zabalil a vystúpil....ani sprievodkyňa už dvere neotvárala, asi sa bála že ju ovalí tá naša trojdňová.....ehm, aróma :D

Tešíme sa do sprchy a na mäkkú posteľ, píšeme domov, že si prosíme niečo dobré na večeru :) Vôbec nám nevadí, že ideme o deň skôr a že Dereše sme nestihli. Veď nám neujdú, prinajhoršom ich v zime zlyžujeme ;) Síce teraz hovoríme, že nikdy viac nikam nejdeme (hlavne Táňa), no ja už mám teraz v hlave Malú Fatru, ale pšššt, to sa dozviete Táňa až ďalší rok :)))

Teraz už len niečo nenáročné :) Napríklad taký Rozsutec :D 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?